Teraz mal môj syn dosť hektické obdobie – finišoval s letným semestrom. Musel dokončovať a odovzdávať rôzne projekty a keďže ako typický 19-ročný frajer si všetko nechával na poslednú chvíľu, bol v permanentnom časovom strese. Pre ilustráciu vkladám našu konverzáciu z jedného z uplynulých dní:
Mama: čau synu
Syn: čau
Mama: ako postupuje portfolio?
Syn: 90 sekúnd
Mama: ?????
Syn: 85
Mama: prečo 90 sekúnd?
Syn: 75
Mama: kam ideš?
Syn: nejdem nikam, makám
Mama: si ok?
Syn: ok, 70
Mama: včerajšie kúpanie v mori bez následkov?
Syn: žijem
Mama: a inak nič nové?
Odmlka asi minutu
Mama: strácam cenné sekundy!
Syn: nič, 30
Mama: dúfam, že sa aj trochu vyspíš!
Syn: trochu hej, 20
Mama: a myslíš, že to stihneš?
Syn: takto určite nie, 10
Mama: tak daj na seba pozor a držím palce, aby sa to podarilo
Syn: ľutujeme, ale váš časový limit vypršal, skúste nabudúce...
Je fakt, že som sa toho moc nedozvedela. Ale viete čo? Rozhovor so svojím synom by som nevymenila ani za millión euro…