Ďalší kolega oponoval, že on by svojmu dieťaťu nikdy nepredložil hotový byt. Že mu to pripadá ako nevhodné vyzametanie cestičky, že podľa jeho názoru si to potom to dieťa nevie vôbec vážiť a nemá žiadnu motiváciu sa samo o niečo snažiť.
Nejde teraz samozrejme o nejaký konkrétny prípad, o ktorom nevieme dosť na to, aby sme ho mohli posudzovať. Ale tento príklad ma motivoval k takej všeobecnejšej úvahe o tom, do akej miery je naozaj prospešné a v záujme našich dospelých detí im pomáhať a kedy sa už táto pomoc stáva kontraproduktívnou.
Vopred musím zdôrazniť, že finančnou pomocou dospelým deťom nemám na mysli krytie nevyhnutných životných nákladov študujúcim dospelým deťom. To pokladám za samozrejmosť (pokiaľ je to len trochu v silách rodičov). Mám na mysli nadštandard ako príspevok na kúpu bytu, jeho rekonštrukciu, či zariadenie, kúpu auta atď. Myslím, že pri tejto úvahe existujú dva limitujúce faktory. Prvým z nich je - do akej miery sú rodičia schopní finančne podporovať svoje deti tak, aby to pre nich samých neprinášalo neprimerané ústrky a odriekanie si. Rodičia sami žijú vo veľmi rozdielnych sociálnych pomeroch a asi sa zhodneme na tom, že ak by to malo pre nich znamenať odriekanie si základných životných potrieb, je to pomoc neprimeraná. Na zváženie už zostáva, či je adekvátne, aby sa rodičia vzdali dovoleniek, nového auta, či modernejšieho vybavenia domácnosti na úkor finančnej pomoci svojim deťom.
Druhým limitujúcim faktorom je potreba vybudovať v deťoch pocit, že sú v prvom rade sami zodpovední za to, v akých podmienkach a akým spôsobom budú žiť. Sú mnohé rodiny, ktoré majú na to, aby svojim deťom kúpili a zariadili aj tri byty a predsa to nie vždy spravia. Dôvodom nemusí byť slabá citová väzba k svojim deťom, ale práve naopak potreba pestovať v nich pocit zodpovednosti a motivovať ich, aby sami popracovali na zlepšovaní svojho životného štandardu. Väčšinou je to tak, že to, čo dieťa dostane zadarmo, takpovediac na striebornom podnose až pod nos, si ťažko bude vážiť. Naopak, ak do niečoho musí vložiť veľké úsilie a niečo pre to obetovať, vie sa z toho potom neskutočne tešiť. Ďalším argumentom je fakt, že ak by deti dostali hneď od začiatku všetko, akú by mali potom motiváciu pracovať na sebe, zvyšovať svoju kvalifikáciu, zdokonaľovať sa..? (Áno, sú aj iné motívy, ako finančné a materiálne, ale povedzme si rovno, koľkí z nás by sa naháňali v práci nadčasy, študovali po nociach, vzdávali sa voľného času atď., keby vedeli, že aj bez toho im denne na účte nabiehajú tučné sumy?) A vôbec je správne, aby dospelý človek žil s pocitom, že je tu niekto iný, kto vždy za neho vyrieši jeho problémy a o všetko sa postará?
Ťažko tu nájsť nejaké univerzálne riešenie situácie. Každý prípad je iný, každá rodinná situácia je osobitá. Veľmi veľa záleží aj na prístupe a iniciatíve konkrétneho mladého človeka. Viem, že mladí ľudia, ktorí sa chcú osamostatniť od rodičov, to dnes majú dosť zložité. Byty sú drahé, väčšinou si musia vziať hypotéky, ktoré potom splácajú aj desaťročia. Pritom výška splátok je aj pri mierne nadpriemernom plate dosť zaťažujúca. Nehovoriac už o tom, keď založia rodinu a jeden z partnerov zostane na rodičovskom príspevku. Iste by bola väčšina rodičov šťastná, keby mohla v takejto situácii svojim deťom pomôcť. Niečo iné je finančná pomoc dieťaťu, ktoré pracuje, zodpovedne pristupuje k svojim povinnostiam, vie racionálne hospodáriť, vie si vážiť veci a finančná pomoc dieťaťu, ktoré sa fláka, ani sa nesnaží nájsť si stálu prácu a vyslovene parazituje na rodičoch.
Táto úvaha nemala za cieľ poskytnúť nejaký univerzálny návod, či radu. Myslím, že nič také ani neexistuje. Je to len zamyslenie sa nad tým, že nájsť optimálnu mieru lásky a pomoci svojmu dospelému dieťaťu tak, aby mu viac prospela, ako uškodila, niekedy nie je vôbec jednoduché.
P.S. Veľa rodičov by asi bolo šťastných, keby boli postavení pred dilemu, do akej miery je vhodné finančne podporovať svoje dospelé deti. Ale oni tú dilemu nemajú, lebo si to jednoducho vôbec nemôžu dovoliť. Táto úvaha by sa však dala rozšíriť aj na to, do akej miery je vôbec vhodné a múdre pomáhať svojim dospelým deťom, nielen finančne, ale aj pomocou v domácnosti, starostlivosťou o vnúčatá, vybavovaním rozličných záležitostí a pod. Tu platí asi to isté, že niekedy je potrebné veľmi starostlivo zvážiť, do akej miery sa ešte jedná o pomoc a kedy to začína už byť medvedia služba našim deťom.
