zamestnaná žena, matka, manželka, priateľka..., ktorá skúša ponúknuť svoj pohľad Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Zhruba 25% svojich produktívnych rokov života strávime v práci. Niekto má to šťastie robiť prácu, ktorá ho baví, napĺňa a slušne živí. A niekto má to veľké šťastie robiť prácu, ktorá je síce ťažká, ale zato jednoznačne zmysluplná.
Zázraky sa dejú. Minule mi v práci pípla smska. Znudene pozriem na mobil, ktorá firma si to zasa robí reklamu a otravuje zákazníkov mobilného operátora nevyžiadanými a nežiadúcimi správami. A tu zrazu – zázrak! Na displeji sa objaví správa od mojej 16-ročnej dcéry: „Ahoj mami, mám ťa veľmi rada.“
Môj syn študuje v prvom ročníku architektúru v Anglicku. Preklenúť jeho neprítomnosť a udržiavať stály kontakt mi pomáha Skype. Občas si zavoláme, ale najčastejšie mi syn (väčšinou na moju výzvu) napíše aspoň niekoľko viet o sebe a ja jemu o nás. Veľmi som si na to zvykla a som šťastná, že aspoň takto sme v permanentnom spojení.
K napísaniu tohto blogu ma inšpirovalo niekoľko článkov o samovraždách mladých ľudí, ktoré som si zhodou okolností prečítala v posledných dňoch. Poznám také prípady aj zo svojho okolia (našťastie nie úplne bezprostredného), takže som sa nad tým trochu viac zamýšľala.
V živote človek stretáva veľké množstvo ľudí. Niektorí prejdú naším životom len ako taký záblesk, po ktorom po chvíli nezostane ani stopa, iní v našom živote vyryjú plytšiu, či hlbšiu ryhu. Niektorí možno takú hlbokú ryhu, že ju nezmyjú ani roky dažďov, vetrov, nánosov spomienok...
Už nejaký ten čas dokresľuje tak trochu špecifickú atmosféru nedeľného večera v mnohých slovenských rodinách televízna show Let´s dance. Show na Markíze pomaly končí. Nepatrím k jej skalným fanúšikom, nepozerám ju pravidelne a celú, ale myslím, že som videla dosť na to, aby som si mohla dovoliť zhodnotiť niektoré jej pozitíva a negatíva. Samozrejme zo subjektívneho hľadiska, ktoré nemusí odrážať názor väčšiny jej divákov.
Kolegyňa zdedila byt a teraz ho kompletne rekonštruuje pre svojho 27-ročného syna. Ten sa tam chce nasťahovať aj so svojou priateľkou. Pri tej príležitosti sa medzi nami, kolegami, rozprúdila debata o tom, do akej miery je zdravé a prospešné pomáhať svojim dospelým deťom.
Práve som sa vrátila z návštevy sestry, žijúcej v zahraničí. Sestra má trojročného rozkošného synčeka. Ten môj má už 19 a momentálne študuje v zahraničí.
Nie som typ na hazardné hry. Neláka ma to, nemám pre to zmysel. Nepodávam ani tikety, nezapájam sa do lotérií... Ale reklama a masírovanie verejnej mienky je mocná čarodejka. Občas zdolá aj silnejšie povahy.
Už som tu napísala zo päť blogov a ani jeden o mojich deťoch. A pritom moje deti sú tá najväčšia inšpirácia. Každý deň ma dokážu vyniesť až na vrchol blaha, aby ma chvíľu na to z neho nemilosrdne zhodili do tej najhlbšej priepasti. Ale aspoň s nimi viem, že žijem...
V tomto prípade sa nejedná o prejav autorkiných vrelých citov voči tomuto mestu, ale názov filmu, ktorý si môžete v týchto dňoch pozrieť v našich kinách. Filmu, ktorý ma zaujal z viacerých dôvodov a ktorý sa, myslím, oplatí vidieť.
Mladosť – radikálnosť. V mladosti je všetko také jasné a jednoduché. Dobro a zlo sú úplne jasne rozlíšiteľné. V mladosti presne vieme, čo je čestné a čo podlé, čo je rozumné a čo hlúpe... Ale...
Mávam niekedy také stavy, že sa mi nechce rozprávať. Dokonca aj v situáciách, kedy cítim, že by som mala, že by to bolo vhodné a žiadúce. Býva to zvyčajne reakcia na to, že ma niečo nahnevá, či aspoň rozladí. Niekedy to môže byť aj maličkosť a sama cítim, že by som sa mala nad to povzniesť a nedať to dotyčnému najavo, ale práve moja zmrazená schopnosť rozprávať, ma prezradí.
Včera sme sa s kamarátkou rozprávali, že kedy sa vlastne udialo to, že sme dospeli (ak sa vôbec dá povedať, že sme už dospeli). Prišla som na to, že detstvo človeka sa končí väčšinou až narodením našich vlastných detí. A to nezávisle od toho, v akom veku sa nám to prihodí.
Mala som teraz také horšie obdobie. Našťastie nič životne dôležité sa nedialo, ale trápila som sa. Cítila som sa nesvoja, sklamaná, podráždená... Ani na to nemusel byť až taký vážny dôvod. Stačilo niekoľko menších. Trvalo to niekoľko dní. Mala som z toho pocit ťažoby a únavy.
